Hrozí nám scenár podobný Detroitu ?

Autor: Michal Cimmermann | 11.5.2015 o 11:56 | (upravené 25.8.2015 o 15:04) Karma článku: 6,35 | Prečítané:  1426x

Detroit, bývalá pýcha automobilového priemyslu v Spojených štátoch, sa stal najväčším mestom v histórii USA, ktoré vyhlásilo komunálny bankrot vďaka svojmu dlhu, ktorý sa vyšplhal až na 18,5 miliardy dolárov.

Mesto Detroit

Už pred pár rokmi ešte nedokázal zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky na krytie svojich záväzkov, čo priviedlo kompetentných k žiadosti o ochranu pred veriteľmi. Guvernér štátu Michigan Rick Snyder v súdnych dokumentoch uviedol, že vyhovel žiadosti krízového manažéra na konkurz, nakoľko zastáva názor, že je to jediná schopná cesta, ako riešiť problém a finančné ťažkosti mesta.

Pred šesťdesiatimi rokmi by však tomuto scenáru neuveril ani najväčší pesimista. Boom mesta bol taký ohromujúci, že sa porovnávalo s metropolami, kde vypukla zlatá horúčka. Nezamestnanosť v Detroite bola nízka, počet obyvateľov sa neustále zvyšoval, až dosiahol konečnú hranicu 1,8 milióna. V súčasnosti je situácia diametrálne odlišná, mesto je svetovým symbolom komunálneho úpadku, ktorý podčiarkuje zanedbanosť, úbytok obyvateľstva, ktorý dosiahol hranicu 700 tisíc a k tomu na jedného pracujúceho obyvateľa pripadajú až dve osoby v dôchodkovom veku. Viac ako tretina ľudí žije pod oficiálnou hranicou chudoby, desaťtisíce budov chátra a 40 % z pouličného osvetlenia nefunguje.

Avšak mesto sa v súčasnosti začína pomaly spamätávať. Radikálna zmena prináša prvé výsledky, od decembra roku 2014 začalo splácať svoje dlhy, pričom sa riadi plánom finančnej reštrukturalizácie. V najbližších rokoch splatí sedem miliárd z dlhu a minie 1,7 miliardy dolárov na demoláciu schátraných budov a zlepšenie základných služieb.

Toľko v krátkosti o situácii v Severnej Amerike, teraz prejdime k našej „zlatej samospráve“, kde pri hlbšom štúdiu historických faktov narazíme na zaujímavé paralely medzi oboma mestami.

Mesto Zlaté Moravce

Calex City, ležiace v strede starého kontinentu, sa dostalo vo východnom bloku do povedomia predovšetkým výrobou chladničiek. Od roku 1950 do 1999 mesto zaznamenalo vo všetkých oblastiach raketový vzostup. Počet obyvateľov sa zo 4373 zvýšil až na 16 327 teda takmer o 12 000. Nezamestnanosť v meste bola nulová, urbanizácia a s ňou spojená výstavba panelákov prebiehala tak intenzívne, že koncentrácia obyvateľstva v meste dosiahla až hranicu 7,5 %   z celkového počtu ľudí v okrese. S pádom železnej opony nastal veľký obrat, v priebehu pár rokov skrachovali všetky podniky, čo ovplyvnilo zvýšenie nezamestnanosti, ktorá v roku 1999 dosiahla až 25 % . S príchodom nového milénia sa situácia trošku zlepšila, ale nemožno za tým hľadať snahu samosprávy, skôr vládne reformy.

V iných oblastiach žiaľ, nemožno ani snívať o pozitívnych zmenách. Najmä ak si uvedomíme, že od roku 1991 do 2015 počas funkčného obdobia 4 primátorov mesto postavilo iba jednu bytovku (2002) a zrekonštruovalo námestie (1998), čo je na okresné mesto žalostne málo.

Tu sa pravda, smutný scenár osudu mesta nekonči, ba práve naopak. Ak si zoberieme demografickým rozbor zistíme, že prebieha úbytok obyvateľstva. Štatisticky síce hovoria o 12 tisícovej metropole Horného Požitavia, ale znalec domácich pomerov veľmi dobre vie, aká je realita a aké množstvo mladých ľudí pracuje, študuje a teda dlhodobo žije v Bratislave, Prahe, Londýne, v Rakúsku, Nemecku alebo v okolitých dedinách, kde bytovky rastú ako huby po daždi. A najviac si to uvedomujeme my, ktorí sa pravidelne vraciame domov na víkend a každý piatok dumáme s kým ísť večer na pivo, pretože akosi niet komu zavolať. Partia priateľov, spolužiakov, susedov, s ktorými sme vyrastali, už v rodnom meste nebýva, väčšina zmizla niekde v zahraničí. Zostali po nich len spomienky, prázdne ulice a rodičia, tajne dúfajúci v ich návrat. Dúfajme, že si zákonodarcovia tento fakt pri ďalšej zmene administratívneho členenia Slovenskej republiky neuvedomia a neprisúdia štatút okresu niekomu inému, pretože to by bol už posledný kliniec do rakvy.

Ako ďalej ?

Pod ťarchou všetkých faktov teraz vyvstáva otázka ako ďalej? Odpoveď je jasná, tu pomôžu len radikálne reformné opatrenie, aj keď obzvlášť nepopulárne. Ale aby boli vôbec možné, v prvom rade treba začať v našich mysliach. Ľudia na radnici si už musia uvedomiť, že nežijeme v socializme a systéme: „štát daj a k tomu vlastné kšefty“. Mesto sa musí správať iba tak, na čo reálne má a zároveň pravidelne investovať do rozvojových projektov (stavby bytov, spolupráca so SARIO) alebo aspoň hľadať investorov, ktorý to spravia za neho.

Žiaľ, udalosti posledných tzv. 100 dní ma nútia premýšľať. Pretože zisťujem, že podobné názory okrem mňa a mojich troch kolegov nikto nezdieľa. Neviem, či si to ostatní neuvedomujú alebo sa im do toho iba nechce, keďže väčšina hlasovala na poslednom zastupiteľstve za rozpočty, ktoré nemajú žiadnu víziu a držia mesto v komatickom stave.

Ja som vždy obdivoval ľudí, ktorí sa vedeli postaviť proti presile, riskovať, bojovať za svoje názory a veci, ktoré mali zmysel. S touto víziou som vstupoval aj do komunálnej politiky a rozhodne ju nebudem meniť ani teraz, len na základe argumentov, že rozpočet musím schváliť, aj keď sa to prieči môjmu názoru. Hovoriť pravdu je v dnešnej dobe považované za revolučný čin. Ja však na rozdiel od niektorých kolegov nemám čo stratiť a vždy ju poviem. A ak sa mi podarí presadiť veci v prospech Zlatomoravčanov, hoci aj nepopulárne, tak z toho vyjdem ako víťaz. Ak sa to nepodarí, tak z toho vyjdem ako víťaz tiež, pretože ma bude hriať vnútorný pocit, že som sa pokúsil o dobrú vec, aj keď nepochopenú.

Svojich kolegov chápem. Pravdepodobne chcú mať pokoj, s každým chcú byť za dobre, nepúšťať sa do konfliktov a venovať sa príjemným témam komunálnej politiky. V dnešných ťažkých časoch však poslaneckým údelom nesmie byť iba stavanie májov, rozdávanie kvetov alebo schvaľovanie informácií. Naším záväzkom a povinnosťou voči spoluobčanom je momentálne riešenie súčasného krízového stavu mesta, pred ktorým si už nemôžeme zatvárať oči, je najvyšší čas konať, pretože tu zostane iba „mŕtve územie“. Čím skôr si to moji poslaneckí kolegovia uvedomia, tým lepšie pre občanov, ale aj pre nich samotných.

Politikom sa najviac trasú nohy z publicity, verejnej kontroly a nevôle ľudu, preto Vás prosím, zdieľajte tento článok a podporte ho svojím hlasom pod textom. Vaše konanie prispeje k sledovanosti jeho obsahu, a tým aj k lepšej informovanosti ľudí žijúcich v našom meste.

Ak sa Vám moje články páčia, pridajte si našu facebookovskú stránku, kde sú zverejňované.https://www.facebook.com/pages/ZMena/1493518910891751  Ďakujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?