Možno niektorí z Vás zlatomoravčanov aj napriek vrcholiacemu predvolebnému súboju počas komunálnych volieb prostredníctvom televízie alebo dennej tlače, zaznamenali oveľa významnejšiu udalosť, ktorou je oslava 25. výročia pádu Berlínskeho múru, najväčšieho symbolu útlaku a studenej vojny, ktorý na viacero desaťročí rozdelil Európu na socialistický a kapitalistický blok a zároveň priamo ovplyvnil atmosféru v tedajšej Československej socialistickej republike, ktorá vyvrcholila do „sametovej“ alebo „nežnej“ revolúcie. Vďaka tejto revolte bolo možné uskutočniť nasledujúce demokratické zmeny, o ktorých nemusím nikomu hovoriť. Sú všeobecné známe a len jej zásluhou môžeme žiť v štátnom zriadení, ktoré nazývame „demokracia“.
Ale je to naozaj pravda? Žijeme v demokracii alebo je to iba zdanie nanútené našimi (post)komunistickými politikmi, ktorý v skutočnosti ani v demokratickom štáte nežili?
Aby sme nerobili ukvapené závery nepredbiehajme a pozrime sa na situáciu v okolitých štátoch. Nedávno som si prečítal výsledky Britského inštitútu, ktorý vypracoval správu o stave Európskej demokracie. Z jej obsahu vyplynulo, že občania EÚ nie sú s demokraciou spokojní z dôvodu korupcie. V štátoch západnej, ale hlavne východnej Európy, možno vidieť nespokojnosť so štandardnými politickými stranami. V dôsledku čoho vznikajú nové politické subjekty presadzujúce posilnenie priamej demokracie. Stojí za uváženie, či nové politické subjekty ohrozujú demokraciu alebo tradičné politické strany. Ak pozriete na našu politickú scénu zaťaženú dedičstvom minulosti a jej kauzy, určite budete súhlasiť so mnou a označíte tradičné politické strany.
Tak aká je skutočnosť ? Začnime pekne od začiatku od samotnej podstaty gréckeho slova demokracia (δημοκρατíα). Výraz demokracia sa skladá z dvoch slov prvým je demos (δημος) a znamená ľud a kratos (κράτος), moc alebo silu. Vláda ľudu je postavená na podriadení sa menšiny, triedy alebo určitých záujmových kruhov väčšine a uznanie rovností a politických práv občanov. Alebo povedané slovami Abraháma Lincolna cit. „Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.“
Demokratické usporiadanie spoločnosti nemôže spočívať iba v slobodných voľbách prebiehajúcich raz za štyri roky a hádzaní volebných lístkov pre tzv. „ zástupcov občanov“, ktorých vo svojej podstate ani nevolíme, ale vyberáme iba politické strany, ktoré ich za nominovanie ovládajú čo sa prejavuje pri ich jednomyseľnom hlasovaní, hoci majú podľa ústavy vykonávať mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie na základe príkazu . Z toho dôvodu zostávajú v politike rovnakí ľudia, staré politické garnitúry, ktoré nechceme a ktorých ani nevolíme.
Ústava SR v čl. 2 slávnostne vyhlasuje, že „štátna moc pochádza od občanov“, absolútna absencia priamej možnosti odvolania poslanca občanmi (zdrojom štátnej moci), ktorá je základným princípom demokracie, je závažným nedostatkom slovenskej demokracie. Zákon okrem toho neviaže voľbu zástupcov občanov nepodmieňuje žiadnym kvórom, avšak referendum podmieňuje účasťou nadpolovičnej väčšiny voličov.
V zmysle znenia čl. 2 ods. 1 Ústavy SR „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“ možno túto rozdielnu úpravu vnímať ako diskrimináciu priameho výkonu moci. Rozpor s demokraciou spočíva v zvýhodnení výkonu moci prostredníctvom volených zástupcov. V Slovenskej republike sa konalo 7 referend a Národná rada Slovenskej republiky zasadá stále. Poslanci vykonávali pôsobnosť štátnej moci viac ako 21 rokov zatiaľ čo občania uskutočňovali výkon štátnej moci, ktorá od nich pochádza iba 7 dni. Treba podotknúť, že nie zvolením poslancov, ale samotným dňom parlamentných volieb končí na obdobie 4 rokov účasť občanov na vykonávaní moci. Toto naše právo zostáva iba na papieri.
Ak sa poslanec zodpovedá za svoje činy iba politickej strane a nepodlieha odvolateľnosti občanov, ťažko ho pokladať za nášho zástupcu. Z vyššie uvedeného by malo byť jasné, že „demokracia“ je nesprávne pomenovanie pre náš systém a „kleptokratická partokracia“[1] je oveľa výstižnejší výraz. Z tohto dôvodu sa nemožno ani pozastavovať nad správaním politických elít, ktoré nie sú ani v čase krízy schopné robiť zásadné opatrenia, pretože tie by mohli v konečnom dôsledky ohroziť ich systém.
Žiaľ, musím konštatovať, že niečo podobné sa deje aj na komunálnej úrovni v našich mestách a obciach len s tým rozdielom, že tu zatiaľ máme možnosť výberu zo straníckych poslancov ale aj nezávislých o čom môžeme na parlamentnej úrovni iba rojčiť. Preto si pri svojom výbere treba dobre zvážiť, akou cestou chceme aby sa naša krajina uberala či cestou zdravého rozumu a slobodného rozhodnutia alebo cestou rozkazov od straníckych pohlavárov.
[1]Kleptokratická partokracia je forma vlády v ktorej si strany rozdeľujú vedúce posty v úradoch a nezávislých inštitúciách a jej jediným cieľom je nahromadiť kapitál pre oligarchov a svojich vrcholných predstaviteľov, ktorí celý systém autoritatívne ovládajú. Tento systém využíva verejné zdroje, štátne zákazky, aby si mohol privlastniť čo najviac finančných prostriedkov a majetku z verejných zdrojov.