reklama

Zaslúžené peniaze ?!

Nasledujúcich pár riadkov by som rád venoval téme, ktorá možno neosloví zástupy čitateľov pretože sa nás všetkých priamo netýka a naoko súvisí hŕstkou ľudí, ktorých osobne nepoznáme. Ale aj napriek tomu je potrebné poukázať na momentálnu nespravodlivosť voči posledným žijúcim obetiam komunistického režimu, ktorým sa ani 25 rokoch od nežnej revolúcie nedostalo spravodlivosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Človek si v dnešnej modernej dobev ktorej máme všetci samé právavie len ťažko predstaviť s čím všetkým títo ľudia prešli, preto by som rád uviedol autentické svedectvo človeka, ktorý pocítil teror ŠtB na vlastnej koži.

„Po zatknutí 5. novembra 1950 príslušníkmi Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Vyšetrovanie je ťažko popísať. Boli traja aj štyria a... takto nedokáže zaobchádzať človek ani so zvieraťom. Potom nás previezli do Bratislavy na Štátny súd, ktorý sa konal 12. júna 1951. Prečítali nám obžalobu, v ktorej prokurátor dával návrh na tresty smrti pre B. Jakubjaka, L. Neupauera, A. Lenkavského, a P. Drozda. Predsedníčka súdu trvala na treste smrti a nebyť znalca zbraní, ktorý bol prísediaci a žiadal si o slovo. Medziiným povedal: „Ľudia, čo to robíte, veď sú to ešte deti a zbrane boli po technickom preskúšaní nefunkčné.“ Bol to jediný človek, ktorý sa nás zastal. Po vynesení rozsudkov nás previezli do Leopoldova. V cele nás bolo aj 20 väzňov, WC v rohu, neznesiteľný vzduch. Po dvoch týždňoch nás expedovali na Jachymov v obyčajných vagónoch, ako nejaké zvieratá. Po troch dňoch sme prišli na láger Bratrství. Pridelili nám čísla a rozdelili nás po lágroch. Dali nás spolu na láger Barbora. Najčastejšie slovo, ktoré sme počúvali bolo behom, behom. Robila sa cesta zo šachty pre baraky, kde bývali príslušníci SNB. Tak po rannej šichte v bani sme museli nosiť kamene z háld od šachty na cestu, pod dohľadom psov, vlčiakov, ktorých mali niektorí „esenbáci“. Z výkrikmi „Behom, behom!“ nám určovali kameň, ktorý máme zdvihnúť a tak s ním utekať a s tým vlčiakom nás poháňal. Obed, po ktorom bol človek hladnejší ako pred ním. Každý deň 15 dkg chleba a čierna káva, to sa nedalo. Boli sme vysilení a starší ľudia aj odpadávali a tí nie ľudia ich nútili, aby ten kameň zobrali a s ním utekali.“ (E. Lábus)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dôvodom ich zatknutia bol prostý, odvážili sa postaviť na odpor vládnej moci, ktorá v 50-tych rokoch uskutočnila štátny prevrat. Pod vplyvom vysielania rádia Biela légia naložili do batohov niekoľko pokazených zbraní s letákmi, na ktorých sformulovali text výzvy k rodákom, aby bránili kňazov a náboženstvo, nevstupovali do družstiev a nepoddávali sa komunistickej moci a zároveň vystríhala pred marxistickým učením, ktoré degraduje ľudskú osobnosť. Pre pacifisticky zmýšľajúceho čitateľa, ktorý by odsúdil takéto konanietreba pripomenúť, že 50-te roky boli odlišná doba od tej, v ktorej momentálne žijeme. Druhá svetová vojna bola ešte v živej pamäti ľudí a práve sa začínalo obdobie teroru prenasledovania, perzekúcií, justičných vrážd a represií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vráťme sa ale do nedávnej minulosti16. marca 2006 prezident Ivan Gašparovič podpísal zákon č. 219/2006 Zákon o protikomunistickom odboji, prostredníctvom ktorého sa obetiam komunistického režimu dostalo aspoň chabej satisfakcie v podobe morálneho uznania a zároveň im bol priznaný status vojnového veterána, čo vyvolalo hysterické reakcie súdruhov z KSS, vtedajších poslancov NR SR. Dnes už máme rok 2014štvrťstoročie od pádu režimu a situácia sa opäť opakovala! Pred dvoma týždňami prebehlo NEÚSPEŠNÉ hlasovanie o novele zákona o protikomunistickom odboji z dielne OĽaNO, ktorý zavádzal plošné zníženie výsluhových dôchodkov pre bývalých eštebákov o polovicu a zároveň navrhoval, aby sa tieto peniaze použili ako jednorazový príspevok pre politických väzňov. Každý človek žijúci v demokratickej spoločnosti vyznávajúci rovnaké hodnoty by túto myšlienku pokladal za prospešnú, hlavne ak si je vedomý, že bývalí eštebáci dostávajú dôchodok 800 € a ich pomaly zomierajúce obete, napr. z následkov ožiarenia v uránových baniach, trú biedu a majú stále niekoľkokrát nižšie dôchodky ako ich kati a dozorcovia, ktorí si v pohodlí užívajú svoje „zaslúžené“ peniaze. Tak ako je potom možné, že návrh neprešiel? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Navrhovanú novelu nepodporila naša (post)komunistická vláda. Pre lepšie dokreslenie absurdnosti ich hlasovania, ktoré osobne považujem za výsmech do tváre spravodlivosti, by som rád čitateľom priblížil historické fakty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Destinácia“, kam boli posielaní odporcovia komunizmu nebola žiadne nebíčko, ale Jáchymovske bane, v ktorých za pätnásť rokov svojej existencie prežilo svoje „peklo na zemi“ cca. 70 000 ľudí pri ťažbe rádioaktívneho uránu. Spočiatku v nich pracovali nemeckí vojnoví zajatci z východného frontu neskôr boli nahradení politickými väzňami, ktorých volali mukli, čo je skratka českého názvu „muž určen k likvidaci". Väzni bývali v pracovných táboroch, ale výstižnejší názov je v koncentračných táboroch aj vďaka nápisu nad vstupnou bránou do jedného z lágrov „Prací ke svobode“. Tieto tábory boli vytvorené, aby zlomili alebo zlikvidovali ľudí s odlišným názorom ako presadzoval vtedajší režim. Niektorí ho nemuseli ani vysloviť, stačilo udanie či krivé obvinenie a po zmanipulovaných procesoch sa mnohí ocitli v Jáchymove a najväčší nešťastníci v tzv. Veži smrti, v ktorom väzni drvili uránovú rudu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aby sme neopomenuli ani činnosť pánov s nadštandardnými dôchodkami, pripomeňme si aj ich pracovné metódy používané na vlastných občanoch, s ktorými sa súčasné vyšetrovacie praktiky americkej CIA nedajú ani porovnať. ŠtB zodpovedala priamo za zriadenie a riadenie pracovných táborov a patrila k hlavným pilierom totalitného režimu. Predstavovala útvar uskutočňujúci protizákonné operácie v prospech KSČ ako sledovanie a odpočúvanie ľudí či vytváranie falošných dôkazov, ktoré mali očierniť, alebo zlikvidovať odporcov KSČ. Medzi jej náplň práce patrili provokácie, vynútené priznania, únosy, atentáty, vydieranie, zastrašovanie a psychický teror a mučenie.

20. storočie sa vzďaľuje veľmi rýchlo a je naozaj smutné, že Slovensko do dnešných dní nedospelo do stavu, kedy naberie dosť odvahy na vysporiadanie sa s najtemnejšími kapitolami vlastných dejín do ktorých, žiaľ, nepatria iba zločiny komunizmu, ale aj iné - ako deportácie takmer 58 tisíc slovenských židov (vlastných občanov) počas existencii Slovenského štátu. Priznanie chýb z minulosti je našou morálnou povinnosťou a zároveň aj predpokladom k vytvoreniu demokratickej verejnej kultúry a prevedeniu efektívnej a úplnej demokratizácie spoločnosti. Ale na jej vytvorenie nebude stačiť iba potrestanie páchateľov či morálne, materiálne uznanie a rehabilitácia obetí, ale najmä čo najobjektívnejšia dokumentácia udalostí, aby spoločnosť na tieto udalosti nezabudla, pretože neschopnosť poučiť sa z vlastných dejín sa spravidla vždy kruto vypomstí a história sa bude opakovať.

Michal Cimmermann

Michal Cimmermann

Bloger 
  • Počet článkov:  104
  •  | 
  • Páči sa:  6x

Povolaním právnik v Advokátskej kancelárii CIMMERMANN, s.r.o., vo voľnom čase aktivista, člen občianskeho združenia ZMena, ktorý sa rozhodol "ZMeniť svet". V súčasnosti poslanec mestského zastupiteľstva v našom malom mestečku Zlaté Moravce. Zoznam autorových rubrík:  PrávoPolitikaSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu