Potulky okolím: Vozokanský lev na Marsovom poli

Autor: Michal Cimmermann | 25.1.2016 o 18:44 | (upravené 20.6.2018 o 8:42) Karma článku: 4,62 | Prečítané:  1126x

Ísť s kamarátmi alebo s rodinou na výlet alebo prechádzku je v dnešnej uponáhľanej dobe príjemným spestrením voľného času. Náš kraj -Tekov je nádherný a pre naše výlety ponúka mnohé zaujímavé atrakcie každého druhu. 

Často ich nepoznáme, aj keď ich máme doslova pod nosom. Zaujímavý je pre svoju históriu, o ktorej môže väčšina iných častí Slovenska iba snívať. Málokto si uvedomuje, že neďaleko Zlatých Moraviec sedel počas zimy v roku 175 na brehu rieky Hron rímsky cisár Marcus Aurelius, prezývaný Filozof na tróne, a v prestávkach počas ťažkých bojov s Kvádmi si zapisoval myšlienky, z ktorých vzniklo jedno z najvýznamnejších diel antickej literatúry Hovory k sebe, ktoré sú celosvetovo známe aj v dnešnej dobe.

Práve náš kraj a jeho okolie boli srdcom prvého slovanského štátneho útvaru, kde pôsobili Cyril a Metod. Počas jeho celej histórie sa ním prehnalo množstvo národov, ktoré si ho chceli podmaniť a každý z nich zanechal svoju stopu v podobe zvyklostí, znalostí a pamiatok.

Zároveň oplýva aj prírodnou rozmanitosťou. Okrem rozľahlých nížin a sútokov riek tu nájdeme skaly a pahorky, čím poskytuje útočisko pre každého. Či už niekto hľadá nížinu, alebo má rád výhľad na hornatý kraj, príde si na svoje. Nuž je výnimočný jeho úrodnosťou a skrytým bohatstvom, o ktorom vie stále málo ľudí. Celé naše okolie je obrovským rezervoárom pitnej vody a naša krajina na tom môže stavať svoju budúcnosť.

Ale vráťme sa spať, účelom môjho krátkeho príspevku je poukázať na zaujímavé miesto, ku ktorému sa davy turistov zatiaľ nehrnú. Je ním Marsovo pole, na ktorom leží obnovený pamätník padlých hrdinov protitureckých bojov, ktorý je pravdepodobne jedinou monumentálnou pamiatkou na Slovensku pripomínajúcou boje s Osmanskou ríšou.

Nájdete ho medzi dedinkami Veľké Vozokany a Tesárske Mlyňany, ak pôjdete približne dva kilometre po nenápadnej poľnej cestičke, na ktorej konci narazíte na podstavec s bronzovým levom stojacim na mieste slávnej veľkovozokanskej bitky.

Táto bitka bola jedným z najväčších bojových stretnutí s Turkami na území Slovenska a vďaka dobrej vojenskej taktike Adama Forgáča aj prvou bitkou na našom území, v ktorej boli Turci porazení.

Zúrivý boj začal 26.augusta 1652 a trval až do druhého dňa 27. augusta. Turecký voj v počte asi 4600 mužov, ktorý sa vracal z rabovania bol na pahorkatine pri Veľkých Vozokanoch zastavený narýchlo zorganizovanou armádou. Tureckému vojsku velil Kara Mustafa. Proti početnej presile Turkov sa postavilo približne 1000 jazdcov, 300 pešiakov a dedinský ľud zo 16 okolitých obcí.

V boji padlo asi 800 Turkov, medzi ktorými bol hatvanský sandžakbeg Omar aga, ostrihomský sandžakbeg  Ali paša, a ďalších 17 dôstojníkov, pričom z domáceho vojska zahynulo len 48 bojovníkov.

Na mieste, kde odťali Františkovi Esterházymu hlavu, dal ostrihomský kanonik gróf Imrich Esterházi v roku 1743 vystavať takmer 3,8 metra vysoký kamenný obelisk s latinským textom, ktorý na úvod znie: „Turecký boh vojny nebol úspešný pri Esterházyovcoch, chcel byť smrtonosný, ale nebol, lebo mužov, ktorých usmrtil, nezničil úplne. Tu vykvitla esterházyovská trojruža novým purpurom sfarbená krvou štyroch hrdinov. Toto je pole Marsovo, ktoré nemá už len Rím. Uhorsko zaň vďačí esterházyovským hrdinom.“

Keďže zub času postupne zničil kamenný pomník, rozhodla rodina Esterháziovcov postaviť nový, monumentálnejší, ktorý mal pripomínať túto tragédiu. A tak v roku 1896 postavili nový kamenný podstavec, na ktorom sa hrdo vypína bronzový lev od sochára Vojtecha Markupa.

Na mohutnom travertínovom podstavci sa nachádza text v latinčine, ktorý v preklade znamená: „Zastav sa, pútnik! A čítaj. Na tomto poli padli v jeden deň z jednej rodiny štyria nepremožiteľní hrdinovia:

Ladislav II. gróf Esterházi,

František IV., barón Esterházi,

Tomáš II. Esterházi, zástupca veliteľa Levického hradu,

Gašpar I. Esterházi, nositeľ Rádu zlatej ostrohy.

Na záver treba povedať, že šarvátky s Turkami neboli žiadnou krátkodobou záležitosťou. Začali v roku 1530 a skončili v roku 1683 v čase, keď sa inde vo svete robili veľké zámorské objavy, z ktorých niektoré štáty neuveriteľne zbohatli (Španielske kráľovstvo, Portugalsko, Holandsko, Veľká Británia).

Tekovská župa mala úplne iné starosti, pretože na 150 rokov slúžila ako „bojové pole“ pre uhorské a osmanské armády, čo na jej tvári v dôsledku ničenia a plienenia obcí čí zotročovania obyvateľstva zanechalo dlhotrvajúce následky, ktoré vidno až dodnes.

Ich správanie na našom území zachytil Štefan Pilárik vo svojej knihe Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárske krutosti). Úryvok (preklad J. Minárik) 

Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť - kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. Bolo počuť žalostný nárek a krik: „Ó beda! Ó beda nám! Ó veľké nešťastie! Ó veľká bieda! Ó, keby sme sa nikdy neboli narodili! Ach beda! Ach beda! Mať moja, prečo si ma počala vo svojom tele? Prečo si ma nosila pod svojím srdcom? Prečo si ma porodila?" Druhé preklínali deň a hodinu, v ktorej sa narodili. Iné: „Prečo som sa nezadusila v tele matky? Prečo som nezomrela hneď po pôrode? Ó beda! Ó beda! Prečo som len prišla na svet? Prečo som sa neutopila v prvom kúpeli? Prečo som si dávno nezlomila krk, neobesila sa alebo neprebodla? Teraz by som odpočívala a nebola by som sa dostala do takej biedy, hanby, žiaľu a nešťastia a pohania by ma neprznili takto výsmešné a hanebne!" A čo ešte len predchádzalo týmto žalostným slovám, ktoré bolo možné počuť, takže vlasy až dupkom vstávali! Ale krik a nárek im nemohol nič pomôcť. Násilníci sa im len vysmievali. A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká samodruhá mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, mrštili ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.

 

Ak Vás tento text zaujal, povedzte o ňom svojim priateľom alebo zdieľajte tento článok cez fb stránku https://www.facebook.com/ZMena-1493518910891751/ a podporte ho svojím hlasom pod textom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?